Trvalo mu dve hodiny kým vykopal prvý hrob, dal doňho prvú mŕtvolu. Uvedomil, že ďalšie hroby v takomto stave nikdy nevykope a že jeho jediné šťastie bolo, že zem bola ešte mokrá po hustom daždi.  Po krátkom odpočinku dotiahol do hrobu zostávajúce tri mŕtvoly a zakopal ich vodou nasiaknutou hlinou.

 
Dal si na chrbát batoh, na rameno si zavesil pušku, do ruky položil pištoľ s čistým svedomím sa znova vydal na cestu.  Nevedel či sa touto cestou dostane do Hodonína, kam mali všetci namierené, no stále šiel po nej.  Podľa polohy Slnka odhadoval, že je približne päť hodín popoludní, čo moc nepotešilo. Za chvíľu bude tma a bude si musieť bezpečné útočisko, kde ho nikto nenájde. Kráčal ďalej po ceste plnej výmolov.  V pozadí sa začala rysovať dopravná značka.  Čím bol bližšie, tým ostrejšie videl ako na modrom podklade stojí veľkými bielymi písmenami napísané „Šaštín-Stráže“. Na opačnej strane značke zasa stálo „Plavecký Mikuláš“.  Výborne, pomyslel si, onedlho by som mal naraziť na značku ukazujúcu smer do Hodonína.  Po 15 minútach uvidel v diaľke ďalšiu značku.  Pravdepodobne Hodonín, pomyslel si a trocha zrýchlil. Meravo zostal stáť keď na značke uvidel napísané „Plavecký Mikuláš“. S obavami pomaly obišiel značku a chytil sa silne za čelo. Na druhej strane bolo napísané „Šaštín-Stráže“. Od srdca si zahrešil a odpľul. Nevedel, ktorá značka smeruje správnym smerom.   Keďže boli položené do hlinitej zeme, tak dážď zmyl všetky stopy, ktoré by nasvedčovali tomu, že s touto značkou niekto manipuloval. Taktiež sa nemohol spoľahnúť ani na seba. Nevedel z ktorej strany išiel, pretože pochodovali cez lesy a lúky, až potom sa napojili na túto cestu.

Vrátiť sa nemohol, a kebyže sa vydá zlým smerom, tak cesta do zdanlivo lepšieho sveta zavrie na ďalšie 3 mesiace. Omyl ho pripraví o každodenný obed a postele. Sadol si pod mŕtvy ihličnan a začal rozmýšľať kam sa vydať. Myšlienky však v jeho hlave neboli, dokonca sa ani jeho vnútorný hlas neozval.  Medzitým zjedol všetok chlieb a vypil vodu čo mu zostala vo fľaške.

Po dlho rozhodovaní sa vydal smerom, akým pôvodne išiel. Ignoroval hlas, ktorý už v jeho vnútri ožil. Slnko už pomaly zapadalo a začal uvažovať kde sa utáborí. Po chvíli sa mu po pravici vyskytol pohľad na starú, zničenú železobetónovú konštrukciu.  Slnko už sa dotýkalo vrcholcov ihličnatých stromov.  Nevedel čo bude ďalej a v tme nechcel cestovať. Nakoniec zišiel na cestu vedľa ktorej bola značka s nápisom „Vojenský obvod – Záhorie“ Za chvíľu prišiel k zničenej budove. Položil si prst na spúšť a začal obhliadať okolie. Pomaly obišiel celý objekt, ale nenašiel žiadnu formu života, ktorá by mu chcela ublížiť. Rýchlo sa prešiel aj v blízkom polkruhu stromov, ktoré boli okolo budovy. Spokojne položil batoh na zem a vedľa nej položil pušku, ktorú si počas cesty dôkladne prezrel. Poškriabaná drevená pažba z ktorej vykúkala železná hlaveň nasvedčovala o tom, že patrí k tým starším, no možno spoľahlivejším. Na ľavej strane, vedľa kohútika našiel s nožom vyryté iniciálky „K.P.“. Tým komu puška patrila sa radšej nezaoberal. Radšej sa ešte raz poprechádzal po objekte. Vo vnútri, na počudovanie našiel dosť veľa suchého papiera, ktorý by stačil na krátke zahriatie.

Všetok papier vyniesol von a položil blízko steny. Slnko už zapadlo a už mohol v tme šmátrať po zapaľovači. Ako vždy ho našiel v inom vrecku a snažil sa zapáliť papier a drevo, ktoré tam ešte nahádzal.  Od drsného povrchu kresadla ho už boleli prsty. Konečne sa mu naskytol pohľad na modročervený plameň. Jeho záchranu.  Opatrne ho priložil ku kope papiera. Skoro ani nedýchal.  Tomu pravdepobodne umožnilo započuť prasknutie vetvičky. Okamžite zhasol zapaľovač a pritlačil sa k stene. Počul tiché, veľmi tiché zašuchotanie, akoby niekto nechcel, aby ho počul. Srdce sa mu rozbúchalo. Kto to je? Nejaký prašivý šialenec, ktorý ma zabije a zožerie ma? Alebo nejaký psychopat, ktorý ma zasa zabije len kvôli tomu, že mu to urobí dobre? Alebo jeden, alebo viacero parchantov, ktorých povinnosťou je zabíjať takých ako on. Nech je to ktokoľvek, už bol blízko a počul jeho ťažký dych. Dýchal stále a hlasne nosom. Šuchotanie sa zmenilo na tiché kroky po betónovom chodníku. Srdce mu už vyšlo vyskočiť z hrude. Oblial ho studený pot, keď započul tiché cvaknutie. Už nie je čas. Pomaly sa odlepil od steny a priblížil sa k ďalšej. Bol od osoby za stenou. Vie, či nevie, že som tu? Osoba na druhej strany spomalila a zatajila dych. On taktiež. Stále bol skrčený pri stene a opatrne sa hýbal smerom ku koncu steny. Na zemi sa objavil dlhý tieň. Z pravej mu vychádzal ako keby dlhý, rovný pazúr. Nasledovala zablatená topánka, noha až sa objavila tmavá silueta muža. Počkal kým spraví krok ďalej,  nadýchol sa a prudko postavil. Namieril naň pištoľ a zašepkal „Pomaly sa otoč, lebo ti rozstrelím hlavu.“ Postava poslúchla a otočila sa. Uvidel muža, približne tridsiatnika s obväzom s krvavými fľakmi okolo hlavy.  „Odhoď ten nôž a daj ruky za hlavu!“ zvýšil hlas. Mesiac osvetľoval tvár muža. Nebola škaredá, ale vyžarovalo z nej niečo zvláštne. Odhodil nôž a dal si ruky za hlavu. Na tvári mal po celý čas primitívny úsmev. Až po chvíli prehovoril „Odhoď zbraň, možno to tak nevyzerá, ale mám istú strategickú výhodu.“ Hovoril pomaly, zrozumiteľne.  Netušil odkiaľ je, ale tipoval, že zo stredného Slovenska.  Zopakoval to ešte raz. Nijako nezvýšil hlas, ani sa len nepohol.  Stále mu mieril na hlavu a nevedel čo povedať. Ako začať. Ešte nikdy nikoho takto neprekvapil.  Cítil sa so zbraňou istý, ale slová o výhode ho znepokojili. Ďalšie čo ho znepokojilo bola tyč, ktorá sa dotkla jeho chrbta.  „Otoč se. A hned!“, počul zozadu. „A pomalu polož tu bouchačku.“ dodal hlas. Celý roztrasený sa otočil a uvidel vysokého, svalnatého chlapa s kapucňou na hlave.  Ten čo hovoril o výhode ho medzitým chytil za krk a priložil mu nôž tepne.