Kvapky dažďa bubnovali do skleného okna. Okrem tohto bubnovania nebolo nič iného v chalupe počuť.  V tom tichu sa už tri dni schovával, ale až teraz, v silnej búrke sa nebál. Po prvýkrát za posledné dva mesiace sa nebál. Ticho ležal v tmavom kúte opretý o stenu a pozeral sa do okna. Kvapky akoby vedeli o účinku na človeka sediaceho v rohu, a tak začali rýchlejšie bubnovať do obloka. Človek v rohu dojedal malý kúsok suchého chleba. Inokedy by ho zhltol na jedno sústo, no tentoraz si ho vychutnával. Pomaly si odkusoval z tvrdej kôrky až mu v ruke zostal posledný malý kúsok. S predstavou, že to je kúsok kuracieho rezňa, si ho vložil do úst. Dážď stále pokračoval. Stále sa naň díval a stále ho fascinoval. Hodinky pred dvoma týždňami predal za guláš a dva bochníky chleba, a tak stratil predstavu o čase.  Odhadoval však, že sa naň díval cez štyri hodiny. Po chvíli meravého dívania sa do obloka sa načiahol za pištoľou ležiacou vedľa jeho pravého kolena a vytiahol z nej zásobník. Dva náboje. Sklamane zbraň odložil a znova sa zadíval do dažďa. Na samotu si počas dvoch rokov zvykol. Duševné ticho často prerušoval rozhovormi so sebou samým. Vedel, že zo seba spraví schizofrenika, ale uvedomoval si, že skôr či neskôr by si vystrelil mozog z hlavy. Takto má aspoň niekoho kto ho od toho odhovorí.  Dážď onedlho zoslabol až sa zmenil na veľmi slabý dáždik.  Ako dážď slabol, začal sa báť.  Srdce sa mu rozbúchalo a začal rýchlejšie dýchať.  Prikryl sa dekou a sledoval ako po okne stekajú posledné kvapky dažďa.
Mal si skvelú príležitosť sa odtiaľto dostať, ozval sa vyčítavo jeho vnútorný hlas, na ktorý sa snažil neodpovedať.
Dávno si mohol byť vonku z tohto lesa, ktorý ti tak naháňa strach. Dávno si mohol byť za horami dolami v nejakej osade, kde by si sa mohol aspoň poriadne nažrať, pokračoval vo výčitkách jeho hlas.
Ak sa teraz vyberieš na cestu, tak sa budeš musieť každú chvíľu obzerať, či ťa náhodou neprenasledujú, stále pokračoval jeho vnútorný hlas. Najhoršie na tom bolo, že ho nemohol nijako umlčať.  

Po krátkej úvahe sa postavil z tmavého rohu a ponaťahoval sa. Zobral na stole ležiaci batoh a dal si doň deku, malý kúsok chlebu a prázdnu PET fľašu, v ktorej mal vodu. Poobzeral sa po chalupe a až teraz si všimol, že na jednej stene je veľké zrkadlo. Postavil sa pred neho a až v tom okamihu si uvedomil, ako vyzerá.  Vychudnutý mladík s kruhmi pod očami a zarastenou tvárou, ktorá mi pridávala na veku. Mal na sebe hnedý kabát, ktorý ukradol neďaleko Bratislavy.  Nohavice mal veľmi pohodlné,  za nič na svete by sa ich nevzdal. Nedával si ich skoro nikdy dole, o čom nasvedčovali početné blatové fľaky. Pozrel sa na svoje topánky, ktorých podrážka bola úplne vyšúchaná od nepretržitej chôdze a zakrútil hlavou.  Dlane v deravých rukaviciach ho stále boleli. Nevedel, čo mu spôsobuje takú bolesť a hľadať doktora v týchto časoch bolo nemožné.  

Dal si na seba batoh a do pravej ruky si dal pištoľ.  Podišiel k oknu a so zatajeným dychom sledoval okolie. Blúdil očami po každom kríku, po každom strome. Za chvíľu uvážil, že vzduch je čistý.

Vyšiel von a čo najtichšie zavrel dvere, ani sám nevedel prečo.  Poobzeral sa a rozhodoval sa ktorým smerom sa vydať.  Snažil sa rozpamätať, ktorým smerom prišiel, no nedarilo sa mu. Pamätal si iba ako utekal v noci cez les.  V tú noc nebol ani vidieť mesiac, ani miliardy svetelných rokov vzdialené hviezdy, takže to bola naozaj tmavá noc. Pamätal si, že utekal veľmi dlho. Strach mu pravdepodobne dodal silu. 
Chvíľu stál na mieste a díval sa na okolité kríky a stromy.  Nakoniec sa vybral smerom napravo od chalupy.

Blúdil lesom a išiel stále rovno, neodbočoval, no aj tak si myslel, že chodí dookola. Ihličnatý les bol jednotvárny a vôňa miazgy a zeme zvlhnutej od dažďa ho uspávala. Navyše ho stále trápil hlad. Posledného malého kúsku chleba sa však nedotkol, lebo veril, že budú aj horšie časy. Les bol stále rovnaký. Tichý, bez žiadnej zvery a ani bez žiadnych jahôd, alebo podobných plodov.  Uvedomoval si, že žiadne zviera nevidel už dosť dlhú dobu, no v takej dobe ho táto znepokojovala najmenej. 
Po hodine intenzívneho pochodu si všimol,  že les redne. Stromov bolo čoraz menej a sem tam sa medzi stromami mihla krajina za lesom.  Po chvíli sa ocitol na ceste, ktorá mu bola veľmi, ale veľmi povedomá. Bol si istý, že tu raz bol, nevedel však kedy. V kútiku duše vedel tušil s čím sa spojovala táto cesta, no túto možnosť vylučoval. Nebolo by o možné.  Nebolo by to logické, utiecť z pasce a potom sa do nej vrátiť.

Zvedavosť však znova zvíťazila, a tak pevnejšie chytil zbraň a vydal sa po ceste, po ktorej už raz išiel, alebo si myslel, že po nej išiel.  Pred ním bola zákruta. Nevidel, čo sa za ňou nachádza, lebo hustý porast mu zacláňal výhľad, no očakával to najhoršie, to čo nebolo logické.  Srdce mu tĺklo ako zbesilé a keď prešiel zákrutu, tak dostal skoro infarkt. 

Na asfaltovej ceste ležali 4 mŕtve telá.  Dvom telám chýbali horné končatiny a ďalšie boli na niektorých miestach ohryzené až na kosť.  Chcelo sa mu vracať, no prázdny obsah žalúdka mu to nedovoľoval.  
Boli to tí štyria chlapi ku ktorým sa pred týždňom a pol pridal neďaleko Smoleníc, alebo toho čo zo Smoleníc zostalo. Boli to tí štyria ktorých pred troma dňami zbabelo opustil, keď ich prepadla skupina tých parchantov, ako ich s obľubou nazýval.   Bolo vidno, že ich už prehľadali nejaký okoloidúci a pobrali im zbrane a oblečenie.  Riadil sa tou istou ideu.  Mŕtvemu sú veci k ničomu, tak pristúpil s prvému a opatrne mu dal dole topánky. Skúsil si ich obuť a na počudovanie,  výborne mu sadli.  Začal prehľadávať ďalšie telá, no moc toho nenašiel. Našiel pár nábojov, ktoré si okamžite dal do zásobníka. Vedel, že je mizerný strelec, no plný zásobník ho robil istejším.  Potešili ho dve konzervy s neznámym obsahom, keďže etiketa bola zoškrabaná. Tipoval však, že to je tuniak. Jeho vnútorný hlas mu hovoril niečo iné, no teraz ho úspešne ignoroval. Ďalšiemu zobral dlhý kabát, ktorý ho príjemne zahrial.  Bol síce začiatok jesene, no bolo poriadne chladno. 

Keď prehľadával posledného, tak narazil na ďalšiu vec, ktorá ho potešila. Okoloidúci, ktorí ich  obrali, si pravdepodobne nevšimli pušku na ktorej ležal jeden z mŕtvych. Zobral ju a skontroloval koľko sa v nej nachádza nábojov.  Tri náboje.  Zavesil si ju na chrbát s pocitom, že ju predá za teplý obed.

Keď odchádzal začal sa cítiť akosi zvláštne. Topánky mu oťaželi. Puška zavesená na jeho chrbte sa mu zarezávala do kože a konzervy mu oťažievali vo vreckách. Bolo to svedomie. Opustil ich, okradol ich a pokojne ich okradol, potichu hovoril hlas v jeho hlave.  Za chvíľu sa zastavil a otočil. Díval sa na mŕtvoly a až potom si spomenul, že jeden z nich mal lopatu.